Příběh Renáty z CHS Mystery Fortuna

 

Môj skutočný príbeh s kocúrikom Peterkom.

 

Chcem sa s Vami podeliť o mojom pre mňa veľkom životnom príbehu so záhadnými a úžasnými tvormi, akými sú mačacie štvornožce. Môj život s mačičkami sa začal pre mňa vtedy ešte nepochopiteľne. Jedného dňa ma napadlo pozrieť si na internete, aké vlastne mačky existujú, ako ich vnímajú ľudia, čo mačky dokážu pre človeka urobiť. Po celý môj život (a to som už mala 43 rokov) som  mačky vôbec „nemusela“ a skôr som sa ich bála a boli mi (to musím povedať potíšku aby ma nepočuli) skôr nepríjemné.  Zrazu ma k nim začalo ťahať. Sama som to nechápala čo sa deje, ale nechala som sa tomu poddať a skúmala som na sebe kam to až zájde. Dnes už viem, som šťastná a vďačná za všetko, čo som sa vďaka nim naučila, že mi otvorili cestu k vnímaniu človeka so zvieraťom, za to duchovno čo mi ukázali.

 

 Môj pohľad pri surfovaní po inzertných portáloch pritiahla zvláštna až škaredá mačka Don Sphynx. Povedala som si že je to strašne škaredé zviera, že „fuj“ a rýchlo som sa „presťahovala“ na prekrásne chlpaté mačky, ktorých krásou som sa nešla nabažiť. Začala som uvažovať aj nad možnosťou, že by som snáď mohla takéto čosi mať aj doma. Tak som pripravila celú rodinu, že určite k nám príde bývať takýto tvor, aby sa na to všetci pripravili.Lenže stále som si nebola istá výberom a čo bolo horšie, neskutočne ma priťahovalo pozerať na toho zvláštneho mimozemšťana- holého sphynxa. Po čase som zistila, že sa mi stále viac páči, potom to naberalo na obrátkach a ja som ostávala závislá od pohľadu na tieto strašidielka, menila som si tapety na počítačoch, mobil sa volal Don sphynx ...... a mala som ich plnú hlavu. Neostávalo mi nič iné ako priznať to rodine. Na moje počudovanie, chlapci povedali čosi také ako „ no to je riadne“ a bolo to. A tak aby nebolo smutno jednej mačičke, tak sme si hneď priniesli domov dve sestričky, samozrejme očarili všetkých, rodinu, priateľov, ich krása naživo vyrážala dych nielen nám.

 

Začala sa nová etapa v mojom živote, s mačičkami. Dnes už viem, že ako milovník zvierat som zameškala zbytočne veľa času zo svojho života bez týchto záhadných tvorov ako sú mačky. Prekvapila ma aj ich fyzická čistota a vôňa, ich múdre oči a pohľady, no hlavne ich láska akú nám vedia dať.

 

Keďže naše sestričky boli fešandy, rozhodli sme sa im zohnať super ženícha. Podarilo sa nám doviezť kocúrika Peter Pana z ďalekej cudziny. Bol to prekrásny, veľký, čierno-biely kocúr. Od prvého dňa ako k nám priletel lietadlom som vedela, že tento kocúr patrí mne a ja jemu.  Už pri prvých dotykoch a uvítacích pohladenia nádherne priadol, s očami privretými pôsobil hneď oddane, uverila som tomu že aj ja sa mu páčim, že som sa skutočne do neho „zamilovala“. Nechcela som ani vidieť, že Peterko sa na mňa díva cez zavreté oči, pretože ako chovateľka tvrdila, nafúkalo mu v lietadle, tak preto mal očká spuchnuté a to pradenie bola jeho neistota, či oddanosť k nám. U mňa sa ohlásil materinský inštinkt, naštartoval ma k záchrane a liečeniu tohto už nášho krásavca. Ani ma nenapadlo že by to mohlo byť vážnejšie, že ten kocúrik je chorý, že by ho bolo lepšie otočiť a poslať naspäť. Ale moje podvedomie to úplne zamietlo, určite by som ho tam odkiaľ takýto chorý prišiel nevrátila. Náš zvieratkovský pán doktor tiež namietal, že ten kocúr nie je v poriadku, ale akceptoval moju vôľu vyliečiť ho. Nastalo dlhé obdobie liečenia, tešili sme sa z každého milimetra jeho otvorených očí, no prešiel už dlhší čas a tie očká stále neboli v poriadku. Prestávalo sa mi páčiť, že sa stále ťažšie pohybuje, ako keby mal drevené nôžky, no prikladala som to očiam, že predsa keď nemôže dobre vidieť, tak sa bojí behať, hrať. Takže bol najradšej vždy pri mne, ležkal na pohovke alebo v teplom kožušinovom peliešku  a keď som sa k nemu čo len priblížila tak s vďakou priadol. 

 

Nastal čas založiť si chovnú stanicu. Uchovnením prešli všetci, dokonca aj kocúrik, ktorý stále nemal očká pekne otvorené. Na výstave pri hodnotení sme dostali dobré rady, ako kocúrikovi pomôcť, že stačí jednoduchá operácia očných viečok a všetko bude v poriadku. Aké jednoduché, pomyslela som si, a bude po trápení.  Všetko už vyzeralo bezproblémovo, rozmýšľali sme nad našim názvom, aby  vystihovalo naše mačičky a trošku aj nás. Ani neviem aká múza ma kopla, názov sa narodil. Mystery Fortuna. Také záhadné šťastie, aké sme našli v našich mačičkách. To som vtedy ani netušila že skutočne pôjde v mojom živote o záhadné šťastie vďaka nim.

 

Popri starostiach, ale i radostiach z našich nových členov som ani nestíhala sledovať, že sa so mnou deje niečo zlé. Zo dňa na deň som bývala unavenejšia, bolievala ma neustále hlava, srdce sa mi rozbúchalo len tak z ničoho nič a nechcelo prestať trepať. Uvedomila som si že by som mala asi trošku spomaliť, viac oddychovať. Až pohár pretiekol a ja som sa ocitla na internom oddelení, neskôr v nemocnici srdcovo chorých pacientov. Moje mačičky ostali doma bez svojej „veľkej mamičky“. Tak som sa snažila rýchlo vyliečiť ako to len ide, pretože komu sa chce ležať v nemocnici keď ho doma všetci čakajú. Samozrejme okrem dvojnožcov aj štvornožce. Najťažšie to zvládal práve môj chorý kocúrik Peterko, ktorý bol na mňa naviazaný práve preto, že čakal na svoje ošetrovanie, keďže stále viac trpel, hľadal u mňa vyslobodenie. Každý večer sedával pred dverami spálne a čakal na mňa niekoľko hodín kedy prídem do postele, aby sa ku mne pritúlil. Predstavovala som si náš večerný rituál v posteli, ako si uložil hlavu na môj vankúš tak aby sa mohol na mňa pozerať a tíško priadol až kým sme nezaspali. Potom ako duch sa vždy presťahoval na svoju deku na skrinke a tam celú noc strážil moje sny. Ráno bol môj živý budík.

 

Po prepustení z nemocnice moje srdce bolo stabilizované, ale stále poškodené, EKG „písalo“ krivku, ktorá tam nemala byť. Ale bola som šťastná že idem domov a necítila som sa až tak najhoršie, takže som sa tešila aj na naše mačičky. Tie mi dávali neuveriteľný pokoj. Stačilo si jednu zobrať na ruky a cítiť ich horúce telíčko a vnímať ich pradenie. Medzičasom sa Peterko pochlapil a naše dievčence boli v očakávaní.  Rozhodla som sa poriešiť už aj Peterkove očká, pretože som chcela nech už má to trápenie tiež za sebou. Operáciu bolo nutné urobiť na dva krát. Veľmi ťažko zvládal narkózu, pretože dva dni po každej narkóze zvracal. Zdalo sa mi že začína chudnúť.

 

Peterko sa tak tešil že ma má doma, nechcel sa odo mňa vzdialiť ani len na minútku, doslova ma vedel prinútiť si ľahnúť a čo bolo zvláštne, nestačilo mu ležať vedľa mňa, ale chcel ležať na mojom „boľavom“ hrudníku. Nevedela som čo to má znamenať, ale tá neskutočná horúčava čo sálala z jeho telíčka a pocit chvenia z jeho pradenia mi robili celkom dobre, keď som už mala aj ja z neho horúčku 39 stupňov tak som ho zo seba zhodila, dal mi chvíľu pauzu a potom jeho nový rituál začal znovu. Naši doma si z nás uťahovali, že či sa vraj liečim takto ....., ale až neskôr som pochopila, že asi ma ten kocúrik naozaj liečil.  Ja som sa cítila stále lepšie, ale môj Peterko chudol a chudol. I napriek tomu že mal konečne krásne otvorené očká, všetko začal doma skúmať, obzerať. Z jedného sme sa tešili, ale druhé ma desilo. Dozerala som aby všetko pojedol, dávala som mu výberové jedlo, kŕmila som ho aj z ruky, len aby som videla že spapá čo najviac. Keď som si uvedomila že asi nebude to chudnutie len z prekonanej traumy z mojej neprítomnosti, že tento príznak bude určite zdravotný, začali sme navštevovať lekárov. Ortieľ bol veľmi zlý. Zlyhávanie orgánov, hlavne pečene. Začala som tušiť niečo strašné. Nastala liečba, no nič nepomáhalo a jeho koniec sa nezvratne a neskutočne rýchlo približoval. Vo svojom duchu som ho prosila aby mi také niečo neurobil, nosila som ho na rukách a plakala. Nepomohlo nič. Lieky, infúzie .... nič.

 

3. 7. 2010 môj Peterko, prekrásny holý kocúrik uhynul.

 

Veľa si neužil, ale týždeň pred tým ako posledný krát vydýchol sa mu narodili detičky. 5 kocúrikov a jedna mačička. Ešte sedával pred pôrodničkou a díval sa na tých malých drobčekov ako copkajú mliečko. Jeden kocúrik vyzeral presne ako ocko. Tak dostal aj meno po Peterkovi,  len s malou obmenou, keďže to bol vrh na „C“ tak „Car Peter Pan“. Bolesť zo straty kocúrika z časti kompenzovali drobčekovia, žiaľ som zaháňala prácou okolo nich, ale aj z odstupu času keď na Peterka myslím plačem. Vraciam sa späť, či som niečo mohla inakšie riešiť, či som urobila všetko pre to aby sa vyliečil. Spomínam na jeho šťastné otvorené očká a ako na mňa vyskočil a hryzkol ma do pery keď som sa vrátila  z nemocnice.

 

Ach áno, moje srdce, zabudla som naň pri tom všetkom. Musela som absolvovať kontrolu a po EKG moja lekárka skonštatovala, že prišiel iný človek, že to nie som ja a že moje srdce je úplne v poriadku, že som zdravá. Žiadna zlá krivka, všetko zlé sa stratilo. Bola som šťastná, záhadne vyliečená. Cestou domov mi všetko dochádzalo. Ako sa Peterko tlačil na môj hrudník, cítila som znovu tú horúčavu a chvenie, ten názov našej chovnej stanice Mystery Fortuna (záhadné šťastie), prečo k nám prišiel Peterko, prečo vlastne tie mačky zasiahli do môjho života .... prečo?

 

Je to všetko jedna veľká záhada, ale viem, že ak aj mačky nemajú skutočnú silu vytiahnuť chorobu ako sa to o nich hovorí, vedia odovzdať človeku neuveriteľný pokoj, pohladia dušu a odovzdajú kus svojho tepla. Preto som pochopila, že ten, kto dokáže prijať lásku od záhadnej mačky má šťastie, pretože nemôže mať choré srdce.

 

Renáta Černáková - CHS Mystery Fortuna

 

V Lutile,  16.11. 2010

 

Peterko

 

 

Kontakt

Chovná stanice peterbaldů Přeštické kočenky, CZ
Přeštice
33401
hostanda51@gmail.com